| ID oznamu: | 1079511 |
| Typ oznamu: | Oznam súdu |
| Súd: | Mestský súd Bratislava III (kód: 104) |
| Spisová značka súdneho spisu: | B1-31K/34/2021 |
| Typ konania: | Konkurz |
| Dátum vydania: | 28.01.2026 |
| Obsahuje prílohy: | Nie |
| Druh textu: | Uznesenie |
| Hlavička: | Mestský súd Bratislava III v právnej veci navrhovateľa - veriteľa: JF Consulting s.r.o., so sídlom Belánikova 4, 841 04 Bratislava, IČO: 47 237 287 pr. zast.: FALATH PARTNERS s.r.o., so sídlom Pribinova 28, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 56 136 048, o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka: HELSKE LIMITED, so sídlom Gracechurch Street, Londýn, ECV3V 0BT, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, IČO: 08524077,takto |
| Rozhodnutie: | I. Súd konkurzné konanie voči dlžníkovi: HELSKE LIMITED, so sídlom Gracechurch Street, Londýn, ECV3V 0BT, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, IČO: 08524077, z a s t a v u j e. II. Súd navrhovateľovi ani dlžníkovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . |
| Odôvodnenie: | 1. Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 31K/34/2021-102 zo dňa 09.11.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.11.2022, začal na návrh navrhovateľa - veriteľa: JF Consulting s.r.o., so sídlom Belánikova 4, 841 04 Bratislava, IČO: 47 237 287 (ďalej aj ako "veriteľ" alebo aj ako "navrhovateľ"), konkurzné konanie na majetok dlžníka: HELSKE LIMITED, so sídlom Gracechurch Street, Londýn, ECV3V 0BT, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, IČO: 08524077 (ďalej aj ako "dlžník"). 2. Konanie bolo začaté na základe pohľadávok pôvodných veriteľov Michala Slámu, nar. 30.03.1980, trvale bytom Sukova 114, 356 01 Sokolov; Jana Maxu nar. 02.03.1988, trvale bytom Na Lysině 492/2, 14 700 Praha 4,Podolí; Heleny Svobodovej nar. 01.04.1972, trvale bytom Přepeře 96, 512 61 Přepeře a Lenky Lapskej nar. 22.07.1960, trvale bytom Havlíčkova 306, 353 01 Velká Hlaďsebe z titulu uzatvorených zmlúv o zastúpení s dlžníkom a ktoré boli následne v priebehu konania postúpené na navrhovateľa. 3. Okresný súd Bratislava I vydal uznesenie č. k. 31K/34/2021-109 zo dňa 06.12.2022, ktorým vyzval dlžníka na osvedčenie platobnej schopnosti a vyjadrenie k návrhu na vyhlásenie konkurzu. Uvedené uznesenia a návrh sa nepodarilo doručiť dlžníkovi tak, ako to zákon pri veriteľskom návrhu predpokladá a zároveň súd nechal vypracovať ich úradný preklad do anglického jazyka, keďže ide o britskú spoločnosť so sídlom v Londýne. 4. Tunajší súd zistil, že na dlžníka bol v konaní vedenom pod sp. zn. KSOS 14 INS 12642/2023 Krajským súdom v Ostrave vyhlásený konkurz, ktorý je zároveň z hľadiska medzinárodnej príslušnosti hlavným insolvenčným konaním. S ohľadom na vyššie uvedené zistenie tunajší súd vyzval dňa 30.04.2025 navrhovateľa na vyjadrenie sa k ďalšiemu procesnému postupu súdu v tejto veci a zároveň ho oboznámil so skutočnosťou, že keďže je konanie vedené v Českej republike vedené ako hlavné insolvenčné konania, nie je s ohľadom na princíp univerzality zakotvený nariadením Európskeho parlamentu a Rady 2015/548 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (ďalej v texte len „nariadenie“) možné, aby paralelne prebiehali dve hlavné insolvečné konania. Zároveň súd navrhovateľovi oznámil, že návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka o ktorom rozhoduje tunajší súd bol evidentne koncipovaný ako návrh na zahájenie hlavného insolvenčného konania a požiadal ho nech zváži späťvzatie návrhu. Zároveň súd upozornil navrhovateľa na skutočnosť, že ak bude trvať na podanom návrhu, v takom prípade by mohlo byť konkurzné konanie vedené na majetok dlžníka len ako vedľajšie a bolo by potrebné skúmať naplnenie podmienok pre otvorenie vedľajšieho insolvenčného konania a poukázal na znenie § 172 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“). 5. Navrhovateľ súdu zaslal podanie zo dňa 23.06.2025, ktorým odpovedal na vyššie uvedenú výzvu súdu a v ktorom poukázal na čl. 2 ods. 4 nariadenia, v zmysle ktorého sú insolvenčnými konaniami konania uvedené v prílohe A k nariadeniu v zmysle ktorej sa v Českej republike za insolvenčné konania považuje konkurz, reorganizácia a oddlženie a v Slovenskej republike konkurzné konanie, reštrukturalizačné konanie a oddlženie. Okrem toho poukázal aj na znenie čl. 2 ods. 8 nariadenia, v zmysle ktorého za okamih začatia konania považuje okamih, v ktorom rozhodnutie o začatí insolvenčného konania nadobúda účinky, a to bez ohľadu na to, či je rozhodnutie konečné. S ohľadom na uvedené je tak podľa navrhovateľa zrejmé, že v Slovenskej republike začalo hlavné insolvenčné konanie podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia, a to pred konaním v Českej republike. Navrhovateľ navrhol, aby tunajší súd kontaktoval súd a správcu v Českej republike a oznámil im, že podľa nariadenia začalo hlavné insolvenčné konanie v Slovenskej republike skôr, a preto by mal zastaviť konanie prebiehajúce v Českej republike, prípadne v ňom pokračovať ako vo vedľajšom konaní, eventuálne sa obrátiť s prejudiciálnou otázkou na SD EÚ a do jej vyriešenie sa prerušili insolvenčné konania v ČR a SR. Navrhovateľ uviedol, že nemá žiaden prísľub o správcu v ČR a v prípade, že tunajší súd odmietne zo zákonných dôvodov postupovať podľa navrhovateľových návrhov, žiadal, aby tunajší súd začal voči dlžníkovi vedľajšie insolvenčné konanie. 6. Súd vyzval insolvenčného správcu Hart Partners v.o.s. v hlavnom insolvenčnom konaní vedenom na Krajskom súde v Ostrave na majetok dlžníka výzvou zo dňa 03.11.2025 na vyjadrenie k potenciálnemu otvoreniu vedľajšieho insolvenčného konania a prípadné poskytnutie prísľubu podľa čl. 36 nariadenia. 7. V odpovediach súdu zo dňa 04.12.2025 a 16.01.2026 insolvenčný správca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že nesúhlasí so zahájením vedľajšieho insolvenčného konania na území Slovenskej republiky z dôvodu, že by bol taký postup neúčelný a súčasne v rozpore s nariadením, a to hlavne z dôvodu, že dlžník nemá a nikdy nemal na území SR podnik v zmysle čl. 2 bodu 10 nariadenia a návrh podal veriteľ, ktorého pohľadávky nikdy nevznikli v súvislosti s prevádzkovaním podniku dlžníka nachádzajúceho sa na území SR a poukázal na rozhodnutie SDEU zo 04.09.2014, C-327/13, Burgo Group SpA v zmysle ktorého sú súdy iného členského štátu než toho, v ktorom sa vedie hlavné insolvenčné konanie oprávnené zahájiť vedľajšie insolvenčné konanie iba vtedy, ak má dlžník podnik na území tohto členského štátu. Insolvenčný správca uviedol, že z návrhu na vyhlásenie konkurzu či akéhoľvek iného dokumentu v súdnom spise nevyplýva, že by dlžník mal mať podnik na území SR. Preukázanie tejto skutočnosti ako základnej podmienky pre založenie príslušnosti slovenských súdov zaťažuje osobu, ktorá sa domáha záhajenia vedľajšieho insolvenčného konania, t. j. navrhovateľa. V konaní boli od jeho samého počiatku uplatňované pohľadávky zo 4 zmlúv o zastúpení týkajúcich sa výkonu povinností na území ČR, čo preukazuje insolvenčným správcom zastávaný názor, že dlžník na území SR podnik nemal. Záverom insolvenčný správca oznámil súdu, že prostredníctvom Krajského súdu v Ostrave vyzval navrhovateľa, aby si prihlásil svoj pohľadávky do insolvenčného konania, práva navrhovateľa preto nemôžu byť nijak dotknuté. Tejto žiadosti súd vyhovel. Insolvenčný správca navrhol tunajšiemu súdu, aby vedľajšie insolvenčné konanie nazahájil a vedené konkurzné konanie zastavil. 8. Podľa § 172 ZKR, na konkurzné konanie s cudzím prvkom sa vo vzťahu k členským štátom Európskej únie alebo zmluvným štátom Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „členský štát“) použijú ustanovenia tohto zákona, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 9. Podľa § 173 ods. 1 ZKR, súd pred vyhlásením konkurzu alebo povolením reštrukturalizácie skúma, či v inom členskom štáte Európskej únie bolo voči dlžníkovi začaté hlavné insolvenčné konanie. Ak zistí, že takéto konanie bolo začaté, vyzve súd správcu ustanoveného v takomto konaní, aby sa vyjadril, či poskytne prísľub podľa osobitného predpisu o insolvenčnom konaní. 10. Podľa § 173 ods. 2 ZKR, ak správca ustanovený v hlavnom insolvenčnom konaní poskytne prísľub podľa osobitného predpisu o insolvenčnom konaní a podľa obsahu prísľubu sú primerane chránené všeobecné záujmy miestnych veriteľov, súd konanie zastaví. 11. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. 12. Podľa čl. 2 ods. 7 nariadenia, „rozhodnutie o začatí insolvenčného konania“ zahŕňa: i) rozhodnutie akéhokoľvek súdu o začatí insolvenčného konania alebo o potvrdení takéhoto konania a ii) rozhodnutie súdu o vymenovaní správcu 13. Podľa čl. 2 ods. 10 nariadenia, „podnik“ je akékoľvek miesto prevádzky, na ktorom dlžník vykonáva alebo vykonával počas obdobia troch mesiacov pred podaním žiadosti o začatie hlavného insolvenčného konania inú ako prechodnú hospodársku činnosť s použitím ľudských zdrojov a majetku. 14. Podľa čl. 3 ods. 1, veta prvá a druhá nariadenia, právomoc začať insolvenčné konanie majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka (ďalej len „hlavné insolvenčné konanie“). Centrum hlavných záujmov dlžníka je miesto, kde dlžník pravidelne vykonáva správu svojich záujmov a ktoré je zistiteľné tretími stranami. 15. Podľa čl. 3 ods. 2 nariadenia, ak sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza na území niektorého členského štátu, súdy iného členského štátu majú právomoc začať insolvenčné konanie proti tomuto dlžníkovi len vtedy, ak má na území tohto iného členského štátu nejaký podnik. Účinky takéhoto konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto členského štátu. 16. Podľa čl. 3 ods. 3 nariadenia, ak sa insolvenčné konanie začalo podľa odseku 1, akékoľvek následné konanie začaté podľa odseku 2 sa považuje za vedľajšie insolvenčné konanie. 17. Podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia, súd, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie insolvenčného konania, bez návrhu preskúma, či má právomoc podľa článku 3. V rozhodnutí o začatí insolvenčného konania sa uvedie, na čom je právomoc tohto súdu založená, a najmä skutočnosť, či je právomoc založená na článku 3 ods. 1 alebo 2. 18. Podľa čl. 5 ods. 1 a 2 nariadenia, dlžník alebo ktorýkoľvek veriteľ môže proti rozhodnutiu o začatí hlavného insolvenčného konania podať opravný prostriedok na súde, a to na základe medzinárodnej právomoci. Rozhodnutie o začatí hlavného insolvenčného konania môžu napadnúť aj iní účastníci konania, ako sú účastníci uvedení v odseku 1, alebo ho možno napadnúť aj z iného dôvodu, než je nedostatok medzinárodnej právomoci, ak sa tak ustanovuje vo vnútroštátnom práve. 19. Podľa čl. 19 nariadenia ods. 1 a 2, Každé súdne rozhodnutie o začatí insolvenčného konania vynesené súdom členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 3, sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinky v štáte, v ktorom sa začalo konanie. Pravidlo ustanovené v prvom pododseku sa uplatňuje aj v prípade, že z dôvodu spôsobilosti dlžníka sa insolvenčné konanie proti nemu nemôže začať v iných členských štátoch. 20. Podľa čl. 20 ods. 1 nariadenia, súdne rozhodnutie o začatí insolvenčného konania uvedeného v článku 3 ods. 1 má bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek rovnaké účinky v akomkoľvek inom členskom štáte ako podľa práva štátu, v ktorom sa začalo konanie, ak toto nariadenie nestanovuje inak a pokiaľ sa v tomto inom členskom štáte nezačne žiadne konanie uvedené v článku 3 ods. 2. 21. Podľa čl. 24 nariadenia, ak súd členského štátu začne hlavné insolvenčné konanie, ktoré sa uzná v inom členskom štáte, súd tohto iného členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 3 ods. 2, môže začať vedľajšie insolvenčné konanie v súlade s ustanoveniami tejto kapitoly. Ak sa v hlavnom insolvenčnom konaní určilo, že dlžník je platobne neschopný, jeho platobná neschopnosť sa opätovne neskúma v členskom štáte, v ktorom sa môže začať vedľajšie insolvenčné konanie. Účinky vedľajšieho insolvenčného konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území členského štátu, v ktorom sa takéto konanie začalo. 22. Podľa čl. 36 ods. 1 nariadenia, s cieľom vyhnúť sa začatiu vedľajšieho insolvenčného konania môže dať správca v hlavnom insolvenčnom konaní v súvislosti s majetkom nachádzajúcim sa v členskom štáte, v ktorom by sa mohlo začať vedľajšie insolvenčné konanie, jednostranný prísľub (ďalej len „prísľub“), že pri rozdeľovaní tohto majetku alebo výťažku získaného jeho speňažením bude dodržiavať práva týkajúce sa rozdeľovania a priority rozdeľovania výťažku podľa vnútroštátneho práva, ktoré by veritelia mali, ak by sa v uvedenom členskom štáte začalo vedľajšie insolvenčné konanie. V prísľube sa uvedú konkrétne skutkové tvrdenia, na ktorých sa prísľub zakladá, najmä pokiaľ ide o hodnotu majetku nachádzajúceho sa v dotknutom členskom štáte a možnosti jeho speňaženia. 23. Podľa čl. 37 nariadenia, o začatie vedľajšieho insolvenčného konania môže požiadať: a) správca v hlavnom insolvenčnom konaní b) akákoľvek iná osoba alebo orgán oprávnený žiadať o začatie insolvenčného konania podľa práva členského štátu, na ktorého území sa o začatie vedľajšieho insolvenčného konania žiada. 24. Podľa čl. 38 ods. 1 a 2 nariadenia, súd, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie vedľajšieho insolvenčného konania, o tom bezodkladne informuje správcu alebo dlžníka s právom nakladať s majetkom v hlavnom insolvenčnom konaní a poskytne mu možnosť byť v súvislosti s touto žiadosťou vypočutý. Ak dal správca v hlavnom insolvenčnom konaní prísľub podľa článku 36, súd uvedený v odseku 1 tohto článku na žiadosť správcu nezačne vedľajšie insolvenčné konanie, ak je presvedčený, že prísľub primerane chráni všeobecné záujmy miestnych veriteľov. 25. Tunajší súd sa v prvom rade musel zaoberať účinkami rozhodnutia o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka vydaného Okresným súdu Bratislava I dňa 09.11.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.11.2022 (č. l. 102) v kontexte rozhodnutia vydaného Krajským súdom v Ostrave v konaní vedenom na majetok dlžníka č. k. KSOS 14/INS 12642/2023-A-18 v spojení s doplňujúcim uznesením č. k. KSOS 14 INS 12642/2023-A-33 zo dňa 09.10.2023, ktorým súd okrem iného vo výroku I. ustanovil dlžníkovi predbežného správcu Hart Partners, v.o.s a vo výroku IX. rozhodol, že súdy Českej republiky sú medzinárodne príslušné k záhajeniu a vedeniu insolvenčného konania podľa § 111 ods. 1 zák. č. 91/2012 Sb. o medzinárodnom práve súkromnom a podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia. Doplňujúce uznesenie, ktorým Krajský súd v Ostrave konštatoval svoju medzinárodnú právomoc a zároveň vo výroku určil, že konanie je vedené ako hlavné insolvenčné konanie je zo dňa 9.10.2023, pričom uvedené rozhodnutie bolo možné v zmysle poučenia súdu napadnúť odvolaním zo strany dlžníka a veriteľov z dôvodu nesprávneho posúdenia medzinárodnej príslušnosti (pozn. konajúceho súdu právomoci). Následne Krajský súd v Ostrave rozhodnutím č. k. KSOS 14 INS 12642/2023-A-77 zo dňa 21.03.2024 okrem iného zistil úpadok dlžníka a menoval predbežného správcu do funkcie insolvenčného správcu dlžníka. 26. Navrhovateľ vo svojom podaní argumentoval tým, že hlavné insolvenčné konanie bolo v SR zahájené skôr ako v ČR, keďže súd rozhodol o začatí konkurzného konania skôr ako súd v ČR. Súd k uvedenému uvádza, že súd v rozhodnutí o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka evidentne neskúmal svoju medzinárodnú právomoc, keďže výrok, ktorým by súd svoju medzinárodnú právomoc s ohľadom na nariadenie určil nie je súčasťou výrokovej časti a touto otázkou sa súd nezaoberal ani v odôvodnení tohto rozhodnutia. Zároveň je potrebné poukázať na čl. 19 priamo aplikovateľného nariadenia, ktoré stanoví, že zásada vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v insolvenčnom konaní sa uplatní v prípade, že bolo vynesené súdom s medzinárodnou právomocou, teda súdom ktorý má právomoc podľa čl. 3. Zároveň čl. 4 nariadenia stanovuje, že v rozhodnutí o začatí insolvenčného konania sa uvedie, na čom je právomoc tohto súdu založená, a najmä skutočnosť, či je právomoc založená na článku 3 ods. 1 alebo 2 a proti takémuto rozhodnutiu je možné v zmysle čl. 5 napadnúť odvolaním. S ohľadom na uvedené nie je možné považovať rozhodnutie o začatí konkurzného konania vydané Okresným súdom Bratislava I za rozhodnutie o začatí insolvenčného konania v zmysle nariadenia a nevzťahuje sa tak naň princíp vzájomného uznávania na zakl. princípu univerzality, a to jednak preto, že ho nevydal súd majúci medzinárodnú právomoc a jednak preto, že nespĺňa podmienky dané nariadením čo do uvedenia na akom právnom základe je medzinárodná právomoc súdu založená. Zároveň súd konštatuje, že termín okamžik zahájenia konania, ako aj rozhodnutie o začatí insolvenčného konania sú pojmy, ktoré je podliehajú autonómnemu výkladu v zmysle ich celoúnijného významu. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-341/04 (Eurofood) uviedol, že „Článok 16 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 1346/2000 sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie vydané súdom členského štátu, ktorý koná na základe návrhu na začatie konania uvedeného v prílohe A rovnakého nariadenia založeného na úpadku dlžníka, predstavuje rozhodnutie o začatí konkurzného konania, pokiaľ v tomto rozhodnutí ide o zbavenie dlžníka dispozičných práv k majetku a vymenovanie likvidátora uvedeného v prílohe C tohto nariadenia. Toto zbavenie dispozičných práv k majetku znamená, že dlžník stráca oprávnenie spravovať svoj majetok. Mechanizmus, ktorý predpokladá, že možno začať iba jedno hlavné konanie s účinkami vo všetkých členských štátoch, v ktorých je nariadenie uplatniteľné, by totiž mohol byť vážne narušený, ak by sa súdy týchto členských štátov, ktoré súčasne konajú o návrhoch založených na úpadku dlžníka, mohli počas dlhšieho obdobia súbežne domáhať právomoci. Na účely zabezpečenia účinnosti systému zavedeného nariadením je teda potrebné, aby sa zásada uznávania stanovená týmto článkom mohla v priebehu konania uplatniť čo možno najskôr.“ Súd k uvedenému výkladu dodáva, že rozhodnutie o začatí konkurzného konania vydané Okresným súdom Bratislava I nezbavilo dlžníka dispozičných práv k jeho majetku, tieto len v zmysle zákona obmedzilo do času rozhodnutia o vyhlásení konkurzu, zastavenia konkurzného konania, prípadne zamietnutia návrhu na vyhlásenia konkurzu a taktiež nebol dlžníkovi ustanovený správca. Aj keď sa uvedené rozhodnutie vzťahuje k nariadeniu 1346/2000 jeho závery je nutné vztiahnuť aj na aktuálne platné nariadenie o insolvenčnom konaní. Je tak zrejmé, že rozhodnutím o začatí insolvenčného konania by v podmienkach Slovenskej republiky mohlo byť rozhodnutie o vyhlásení konkurzu a nepostačuje len rozhodnutie o začatí konkurzného konania, na ktorého vydanie je potrebné splniť prevažne formálne náležitosti a súd nemá riadne zistený úpadok dlžníka, zatiaľ čo na to, aby boli dlžníkovi celkom odňaté dispozičné oprávnenia k majetku (právo spravovať svoj majetok) musí mať súd úpadok preukázaný. 27. Krajský súd v Ostrave v uznesení č. k. KSOS 14 INS 12642/2023-A-33 zo dňa 06.10.2023 konštatoval svoju medzinárodnú právomoc vo výroku rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že COMI (Centrum hlavných záujmov dlžníka) je sústredené na území Českej republiky, ktorá je štátom EÚ a k prejednaniu veci sú medzinárodne príslušné české súdy (čl. 3 ods. 1 nariadenia). S ohľadom na uvedené musí tunajší súd vychádzajúc z princípu univerzality a vzájomného uznávania rozhodnutí v insolvenčných veciach, ktoré tvoria piliére insolvenčných konaní v rámci EÚ, toto rozhodnutie rešpektovať na základe vzájomnej dôvery v súdne rozhodnutia medzi členskými štátmi EÚ. Je tak zrejmé, že hlavné insolvenčné konanie je vedené na území ČR a na území SR by prichádzalo do úvahy (za splnenia príslušných podmienok) len vedenie vedľajšieho insolvečného konania, ako súd navrhovateľa informoval. 28. S ohľadom na otázku otvorenia vedľajšieho insolvenčného konania a odpoveď insolvenčného správcu dlžníka súd uvádza, že zásadnou podmienkou je existencia podniku na území štátu, kde navrhovateľ požaduje zahájenie vedľajšieho insolvenčného konania. Táto podmienka podľa insolvenčného správcu v hlavnom konaní nie je splnená. Rovnako tak súd nezistil zo spisu či tvrdení navrhovateľa, že by mal dlžník podnik v zmysle nariadenia na území Slovenskej republiky. Je potrebné prisvedčiť insolvenčnému správcovi, že pohľadávky, na základe ktorých podali pôvodní navrhovatelia návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka pred tým, ako tieto na navrhovateľa zmluvou o postúpení postúpili, vznikli z titulu zmlúv o zastúpení dlžníka na území ČR, čiže ani tieto pohľadávky nijak neindikujú existenciu podniku na území SR. K tvrdeniu navrhovateľa, že nedisponuje prísľubom od správcu súd uvádza, že prísľub podľa čl. 36 nariadenia prichádza do úvahy len po tom, ako má súd bezpečne zistenú existenciu podniku na území SR, keďže jeho účelom je zabrániť vedeniu vedľajšieho insolvenčného konania, ktoré bez toho, aby nebol podnik dlžníka na území SR nepripadá do úvahy. 29. S ohľadom na navrhovateľov návrh na iniciovanie prejudiciálneho konania zo strany súdu súd uvádza, že vyššie prezentoval svoje právne názory, ktoré má za logicky odôvodnené a nevidí dôvod na iniciovanie prejudiciálneho konania pred SD EU. 30. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje nedostatok medzinárodnej súdnej právomoci a nutnosť konanie vedené na majetok dlžníka zastaviť. 31. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 32. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 33. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 34. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 35. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval § 257 CSP, ktorý predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za zavinenie v zmysle § 256 ods. 1 CSP. Súd má za to, že v tomto prípade ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, keď súd konanie zastavil z dôvodu nedostatku právomoci za situácie, kedy je v ČR vedené hlavné insolvenčné konanie. Ide o objektívnu skutočnosť, ktorá bráni v pokračovaní konania. Nie je preto možné konštatovať zavinenie na zastavení konania zo strany navrhovateľa ani dlžníka, preto im súd nárok na náhradu trov konania nepriznal. |
| Poučenie: | Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia zverejnením v insolvenčnom registri, prostredníctvom Mestského súdu Bratislava III na Krajský súd v Bratislave. Za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje nasledujúci deň po zverejnení rozhodnutia v insolvenčnom registri, a to aj v prípade ak bolo rozhodnutie doručované aj iným spôsobom (§ 199 ods. 7 ZKR). Odvolanie je potrebné podať elektronicky prostredníctvom elektronického formulára špecializovaného portálu (§ 198 ods. 1 ZKR v spojení s § 197a ZKR), odvolanie musí byť autorizované odvolateľom alebo jeho zástupcom, inak sa na odvolanie neprihliada. Prílohy, ktoré je potrebné pripojiť k odvolaniu doručovanému elektronicky prostredníctvom špecializovaného portálu, vrátane prílohy, pre ktorú sa vyžaduje úradné osvedčenie podpisu, musia byť podané v elektronickej podobe spolu s odvolaním, inak sa na odvolanie doručované elektronicky prostredníctvom špecializovaného portálu neprihliada. Ak je príloha vyhotovená v listinnej podobe, doručuje sa elektronicky tak, že sa prevedie do elektronickej podoby a pripojí sa k odvolaniu; ustanovenia osobitného predpisu o zaručenej konverzii sa nepoužijú. Ak odvolanie doručované elektronicky prostredníctvom špecializovaného portálu nemožno preukázateľne doručiť prostredníctvom špecializovaného portálu z dôvodov, ktoré nenastali na strane podávajúcej osoby, lehota ustanovená pre doručenie odvolania doručovaného elektronicky prostredníctvom špecializovaného portálu sa považuje za zachovanú, ak sa odvolanie doručí príslušnému orgánu najneskôr do troch pracovných dní po uplynutí lehoty podľa tohto zákona. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). |