| V exekučnom konaní 57EX 1001/21 vykonávanom na základe exekučného titulu rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného č.RK2021/016 zo dňa 24.08.2021, vykonateľný 23.09.2021 (Oprávnený si dovoľuje nižšie poukázať na rozhodnutie Najvyššie súdu SR, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré VYLUČUJÚ skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Pre úplnosť oprávnený dodáva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je záväzné, a to aj pre exekučný súd.
Oprávnený si dovoľuje súčasne Exekučnému súdu poukázať na skutočnosť, že vzťah medzi oprávneným a povinnými v II. rade, predstavuje vzťah obchodnoprávny, nie spotrebiteľský. Problematiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník. V zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje „každá zmluvy bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom“. Spotrebiteľom je, v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka „fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“. Z týchto ustanovení vyplýva jednoznačný záver, že spotrebiteľom je výlučne fyzická osoba, ktorá pritom koná v medziach uspokojovania svojich osobných potrieb. Takýto záver je pritom v súlade s právom Európskej únie, ktorá za spotrebiteľa považuje len fyzickú osobu, čo vyplýva aj zo Smernice rady 93/13 zo dňa 05.04.1993.
Oprávnený nepovažuje za potrebné k návrhu na vykonanie exekúcie prikladať listinu označenú ako „Ubezpečenie pre predávajúceho“ zo dňa 17.06.2020, ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť Kúpnej zmluvy č. 2018 / 2209 / PL – 45886831 zo dňa 17.06.2020 uzatvorenej povinným v I. rade, a ani iné listiny a dokumenty, nakoľko povinný v II. rade nenapĺňa definíciu spotrebiteľa. Povinným v II. rade je fyzická osoba, ktorá je však konateľom povinného v I. rade; teda nekoná v medziach vlastných potrieb, ale v medziach predmetu podnikania obchodnej spoločnosti povinného v I. rade (a teda v medziach potrieb spoločnosti), v ktorej je štatutárnym orgánom.
Povinný v II. rade vo svojom mene podpísal listinu označenú ako „Ubezpečenie pre predávajúceho“, ktorá v článku III. obsahuje ručenie a ručiteľské vyhlásenie, v ktorom povinný v II. rade ako fyzická osoba, v zmysle § 303 Obchodného zákonníka, vo vlastnom mene oprávnenému vyhlásil, že ak by došlo k situácii, že povinný v I. rade nesplní voči oprávnenému akýkoľvek záväzok vyplývajúci zo Zmluvy a/alebo VOP alebo záväzok so Zmluvou a/alebo VOP súvisiaci, a to aj akýkoľvek záväzok vzniknutý pred podpisom Zmluvy a/alebo VOP a z právneho vzťahu rovnakého alebo obdobného ako upravuje Zmluva a/alebo VOP, povinný v II. rade sa ho zaväzuje uspokojiť. Ručenie podľa Obchodného zákonníka predstavuje jednostranný právny úkon, a teda v žiadnom prípade nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu. Ručenie má vo vzťahu k hlavnému záväzku akcesorickú povahu, kopírujúcu právny režim pôvodného záväzku.
V uvedenom prípade teda nejde o spotrebiteľský právny vzťah, ale o štandardný obchodnoprávny vzťah založený na zmluvných princípoch, predovšetkým na zásade zmluvnej voľnosti bez možnosti zásahu štátu, pokiaľ o to účastník zmluvy výslovne nežiada.
Z § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej „Exekučný poriadok“) vyplýva, že exekučný súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného vyplýva, že na základe tohto ustanovenia je exekučný súd oprávnený preskúmať len exekučný titul, nie listinu, v ktorej je obsiahnutá rozhodcovská doložka.
Pre úplnosť si dovoľujeme dať exekučnému súdu do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorého odôvodnení sa, okrem iného, uvádza: „V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.“
Oprávnený ďalej poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR, II.ÚS 300/2018, kde v totožnom prípade ústavný súd vyslovil rozpor postupu všeobecných súdov so zákonom a zdôraznil práve vyššie citovaný názor Najvyššieho súdu SR, pričom ústavný súd napríklad uviedol: „Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania týkajúceho sa exekučnej veci (udelenia poverenia nav ykonanie exekúcie na základe právoplatného nespotrebiteľského rozhodcovského rozsudku)vo svojom uznesení sp. zn. 6 ECdo 7/2013 z 26. júna 2013 (teda ešte v čase, keď zákon o nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní neexistoval a jedinou úpravou rozhodcovského konania bol zákon o rozhodcovskom konaní) vyložil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pomocou teleologického výkladu tak, že možnosť účastníka konania namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať as pochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.“ Ústavný súd SR vyslovil porušenie práva na súdnu ochranu a vec vrátil všeobecným súdom na nové konanie.
Z uvedeného teda vyplýva, že exekučný súd nemá oprávnenie preskúmavať podklady, na základe ktorých bol vydaný exekučný titul, ani rozhodcovskú doložku.
Preskúmavaním podkladov, na základe ktorých bol vydaný exekučný titul, by v tomto prípade išlo o konanie nad rámec zákona, ktorý ustanovuje rozsah oprávnenia preskúmavacej činnosti exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, čím dochádza aj k porušovaniu Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zákon, konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súdu umožňuje preskúmať exekučný titul, nie však podklady, na základe ktorých bol vydaný.
), ktorý vydal JUDr. Peter Škrabák, advokát, ako jediný rozhodca s miestom rozhodcovského konania S kuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica a na základe poverenia na vykonanie exekúcie č. 6121507813, ktoré vydal Okresný súd Banská Bystrica dňa 22.10.2021
proti povinnému:
Ing. Ján Maňo, Hemerkova 27/1310, Košice-Sídlisko KVP, nar. 30.12.1985
v prospech oprávneného:
WOODCOTE GROUP s.r.o., Vajnorská 135, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 31364951
zast. Právny dom - advokáti, s.r.o., Dlhá 2, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36857793
sa napriek vykonanému šetreniu nepodarilo upovedomenie o začatí exekúcie doručiť povinnému do troch mesiacov od začatia exekúcie, preto sa upovedomenie o začatí exekúcie doručí povinnému v zmysle § 61b ods. 3 Exekučného poriadku účinného od 1.4.2017 oznámením v Obchodnom vestníku. Upovedomenie o začatí exekúcie sa považuje za doručené uplynutím 30 dní odo dňa nasledujúceho po zverejnení oznámenia v Obchodnom vestníku. |